V. Remišová: Stanovisko k odpočtu ministra školstva Plavčana
„Mrzí ma, že minister školstva sa len okrajovo venoval kľúčovému problému nášho školstva, ktorým je zhoršujúca sa úroveň vedomostí našich detí. Naše deti nie sú hlúpejšie ako deti vo Fínsku, v Číne alebo v Estónsku – to sú štáty, ktoré sú na rozdiel od nás v prvej štyridsiatke v testovaní PISA. Len naše školy v nich nevedia podporiť a objaviť potenciál a talenty, ktoré majú. Minister školstva uviedol len dve konkrétne opatrenia na zlepšenie úrovne žiakov – zavedenie prvouky a zvýšenie počtu hodín pre prírodovedu. Ak si však prečítame analýzu medzinárodného testovania PISA, tak zistíme, že naše deti nemajú problém s memorovaním informácii a s ich zapamätaním, v týchto otázkach totiž uspeli pomerne dobre. Najväčší problém majú s otázkami, pri ktorých je potrebné kritické myslenie a naučené poznatky treba aplikovať do praxe. A tu nepomôže prvouka alebo viac hodín nejakého predmetu. Je potrebné zásadne premyslieť učebné osnovy a pozrieť sa na to, či učivo podporuje zmysluplné učenie, kritické myslenie a výchovu k hodnotám.
Mnohí si mysleli, že školstvo zmodernizujeme tak, že do tried nakúpime tablety a digitálne tabule, prípadne objednáme predražené digitálne učivo. To je veľký omyl. Iste, moderné technológie zmenili spôsob nadobúdania informácií a ich dostupnosť, no inovatívnosť skôr spočíva v rozmýšľaní o tom, ako pripraviť žiakov a študentov na svet, ktorý je dramaticky iný ako svet pred dvadsiatimi rokmi. Naši žiaci sa vedia naučiť vzorec kyseliny mravčej, ale nevedia, čo sa s týmto poznatkom dá robiť v praxi. Minister školstva síce sľúbil, že platy učiteľov sa budú postupne zvyšovať až do konca volebného obdobia, no len zvýšenie platov nezabezpečí kvalitných učiteľov.
Minister školstva vôbec nespomínal zlepšenie prípravy učiteľov, motiváciu pritiahnuť do škôl zapálených a talentovaných učiteľov a spôsob, ako odmeňovať najlepších učiteľov, aby sme ich udržali v školách. Momentálne totiž platí, že čím dlhšie človek pôsobí v školstve, tým má väčší plat bez ohľadu na výkon. Napriek tomu, že hodnotím veľmi pozitívne fakt, že o školstve sa začalo rozprávať a vznikli viaceré iniciatívy či už zo strany učiteľov alebo v mimovládnom sektore, školstvo v očiach vlády stále ostáva na chvoste záujmu a súčasná vláda si s ním dlhodobo nevie dať rady. Veď len za posledné tri roky sa na poste ministra školstva vystriedali štyria ministri. A čo sa týka ochoty investovať do školstva, to najkrajšie ilustruje rozpočet na rok 2017.
V kapitole školstva sa síce našli peniaze na Kmotríkov štadión, ale nenašli sa peniaze na navýšenie prostriedkov pre Fond vzdelávania, ktorý poskytuje pôžičky pre chudobných študentov. Minister radšej navrhol, aby sa peniaze doplnili z vrecka študentov a dramaticky sa zvýšili úrokové sadzby pre študentov. Na základe uplynulého roka sa navyše zdá, akoby minister nemal svoje ministerstvo pevne vo svojich rukách. O zameraní stredných škôl a potrebách zamestnávateľov bude namiesto ministerstva školstva rozhodovať Úrad vlády, problémy športových zväzov zas namiesto ministra zodpovedného za šport rieši predseda parlamentu. Takéto kúskovanie rezortu vnáša zbytočne do systému chaos, vytvára úradníkov, ktorí robia to isté na rôznych úradoch a v konečnom dôsledku tak nie je jasné, kto za školstvo nesie zodpovednosť.”
